[ČLÁNOK] Môj manuál k prirodzenému zero waste pôrodu

Je 12.3.2020 asi 3 hodiny ráno a mne sa zdá, že mi odtiekla plodová voda (nakoniec to nebola plodová voda, ale len hlienová zátka, ale to som ako prvorodička absolútne nevedela vyhodnotiť). Idem do obývačky, kde spí Janko, aby ma nenakazil (jeho organizmus sa po 3 rokoch bez choroby rozhodol, že práve týždeň pred pôrodom ho pošle na 2 týždne do postele a teda rana číslo jeden, môj manžel so všetkou svojou úžasnou trpezlivou prípravou so mnou pri pôrode nebude) a hovorím: ,,Asi ideme na to”. Nestihnem otočiť hlavu a Janko stojí oblečený, s taškami do pôrodnice v dverách, že ideme :D. Ja sa pomaly poobliekam, skontrolujem či všetko máme a sadáme do auta smer Krompachy. Mierne obavy, ako to všetko bude, mi rozháňa dula Janka, s ktorou komunikujem cez telefón, že ideme do Krompách a že hneď, keď ma príjmu, pribehne za mnou. Po ceste do Krompách je totálna tma a hmla taká, že by ju človek mohol krájať. Snažíme sa ostať v pohode a tak nám v aute znie Damian Marley a ja na sedale rytmicky krútim zadkom. Došli sme v poriadku a celkom dobre naladení, no úsmev nám zamrzol v momente, keď príde lekárka a povie tú vetu, ktorá mi ešte dlho znela v ušiach: ,,Máme úplne plno, nemôžeme vás zobrať, musíte ísť do Prešova…” Nezmohli sme sa ani na žiadne ALE, na nič. Ako keby vám niekto vyrazil dych. V tichosti sme odkráčali k autu a videli sme si navzájom v očiach obrovský otáznik, čo ďalej. Znova volám Janke s novými skutočnosťami. Z môjho hlasu počuje, že som sa vychýlila zo svojho stredu a okamžite nám ordinuje ísť domov a dať sa do kľudu (dať si teplý čaj, položiť sa na fitloptu, zapáliť sviečku, zapnúť aroma lampu, nechať sa masírovať….). Veľmi sa mi nechce veriť, že toto je správny postup, najradšej by som utekala rovno do nemocnice, ale verím jej. Po ceste domov je atmosféra o dosť napätejšia, keďže si plne uvedomujem, že nedejú sa Krompachy, nedeje sa Janko pri pôrode a asi sa nebude diať ani ako sprevádzajúca osoba Janka, kvôli stále sa sprísňujúcim pravidlám v období šírenia koronavíru. V aute ale ide príjmená hudba (Islandman – Rest In Space) pravidelných rytmov a ja sa snažím pracovať s dychom, aby som tieto nové skutočnosti predýchala. Doma trávime 2 hodiny totálnej pohody, až sa mi nikam nechce ísť (chápem ženy, ktoré chcú rodiť doma, v ich bezpečnom priestore).

Predsa ma Janko po 2 hodinách odtrhne z gauča a ideme do prešovského monobloku s vierou, že nás nepošlú preč :D. Prichádzam na príjem, vyšetrujúci lekár konštatuje, že pôrod sa pomaličky spúšťa a dávajú mi vypisovať moje pôrodné priania. Ale predsa moje pôrodné priania sú na celú A4 založené v batohu v zakladači (mala som ich hotové 3 mesiace pred pôrodom). Dávajú mi ich formulár, kde tie najdôležitejšie veci sú, ale ja som toho mala pripraveného omnoho viac (bohužiaľ vedierko ktoré som mala pripravené na placentu, ktorú sme chceli zakopať u nás v záhrade išlo s Jankom naspäť domov prázdne). Prichádza iný lekár, striedajú sa služby a pýta sa ma na moju predstavu pôrodu. Neviem, čo môžem a čo nemôžem povedať. Skúšam opatrne, potom pridávam a pán doktor prikyvuje, že má tiež taký názor. Tak sa dohodneme na čo najprirodzenejšom pôrode, neprosím si holenie, klyzmu, žiadne vyvolávačky, kanylu a ani tlmenie bolesti. Všetko mi prechádza a tak sa s kľudom uložím do postele a dám si do uší moje obľúbené afirmácie a meditácie a oddychujem. Občas sa postavím a teším sa, že mám výhľad na dedinku, kde máme záhradu a predstavujem si, ako tam budem celé leto tráviť so svojimi chlapmi. Kontrakcie sú nepravidelné, cca každých 7-10 minút, preto mi navrhnú, aby som sa premiestnila do svojej izby,keďže asi do dvoch hodín to nebude. Stále verím, že sa s milou sestričkou, ktorá sa o mňa stará a končí jej služba o siedmej večer ešte uvidím (neuvidím :D).